Môj príbeh...
Aby ste pochopili moju cestu začnem od dieťaťa... .
Mala som snáď 2 roky, keď som na nič múdrejšie neprišla, len ako pchať 10 cm klinec do zásuvky. Bolo to u mojej milovanej starkej v spálni. Keďže som sa narodila v roku 1972, v tom čase boli na stenách veľké sväté obrazy. Jeden taký mala aj starká. Bol na ňom malý Ježiško, panenka Mária a svätý Jozef.
Vrátim sa však k „môjmu“ klincu. To ako som skombinovala klinec so zásuvkou vyvolalo logickú reakciu – zatriaslo mnou. Keby len to. „Ono“ ma „to“ nechcelo pustiť... . A vtedy akoby ma neviditeľná sila odtiahla a elektrický obvod sa prerušil. Moja mamina ma už len našla v kúte plakať. Možno tým prúdom sa vo mne aktivovala dosť vysoká senzibilita. A ešte niečo. Možno som mala veľmi veľkú fantáziu, ale ten svätý obraz „ožíval“. Videla som ako sa Mária hrala s Ježiškom, Jozef hladkal ovečky, čo tam boli... Nie vždy to však išlo, aj keď som veľmi chcela. Milovala som tie chvíle. Takto to bolo asi tak do mojich 6 – 7 rokov. Milovala som aj Ježiška celým svojím detským srdiečkom. Keď som mala 8 rokov presťahovali sme sa od starkej do mesta. Ocko postavil nový dom.
Pokiaľ sme bývali u starkej, tak sme takmer každý deň chodili do kostola.
Ako dieťa som mala veľmi zvláštne pocity. Ležiavala som na posteli a rozmýšľala som nad tým ako to, že som tu? Ako to, že keď dýcham sa mi dvíha hrudník, ktorý nie je môj. Pozerala som sa na svoje ruky a v duchu si hovorila: „ Toto nie sú moje ruky.“ „Čie sú?“ „ Kto som ja?“ Toto bolo v období, keď som mala tak okolo 10 rokov.
Keď som mala 12 zažila som obrovský šok, ktorý ma ovplyvnil na veľmi, naozaj veľmi dlhú dobu... . Teda presnejšie povedané poznamenal... .
V šiestej triede na ZŠ mi zomrela spolužiačka. Mala nádor na hlávke. Keď sme sa to dozvedeli riadne nás to ranilo a šokovalo, lebo asi tak do troch týždňov ako jej to zistili bol koniec... .
Večer pred pohrebom som vôbec nemohla zaspať. A ani som poriadne nespala. Dodnes naozaj neviem či som bola hore, ale ja som mala pocit, že áno. Z hviezdnej oblohy cez okno ku mne prichádzala spolužiačka v bielych šatách a s venčekom na hlave. Volala ma, aby som išla za ňou ... . Ani neviem ako som tú noc prežila, ale najväčší šok som zažila na pohrebe. Išli sme sa s ňou rozlúčiť k truhle a ona mala oblečené presne to, v čom som ju videla. Odpadla som a z pohrebu ma museli odviesť ... .
Ako som tmu milovala, tak som musela mať zasvietené každú noc, lebo sa do môjho srdca vkradol strach. Okrem toho, že som si o sebe myslela, že som škaredé, tučné dievča, ktoré nikto nemiluje ... ( ach, to som si dala strašný základ do ďalšieho svojho vývoja ). Toľko rokov som bola v tme – takej inej, nie v takej v ktorej som sa kedysi tak dobre cítila, ale v temnote, ktorá ma obklopila. Až oveľa, oveľa neskôr začalo ku mne prenikať svetlo.
Prišla puberta a s ňou doba kedy som sa veľmi nenávidela. Dokonca až tak, že som si chcela tvár dorezať žiletkou. Viem, znie to hrozne. Neurobila som to, zato som si dorezala len ruku. Nie však veľmi a urobila som to naozaj len raz. Potom som chcela skočiť z okna – veď aj tak by som nikomu nechýbala. A to som mala a mám naozaj milujúcich a chápavých rodičov. ( Viete tu ak čítajú tí, ktorí majú problém s deťmi chcem, aby vedeli, že nie vždy sú na vine oni. Nech si nevyčítajú čo mohli pre svoje dieťa urobiť. Nehovorím o tých ľahostajných rodičoch, ktorým je jedno čo ich deti robia a ako sa cítia. Zmätenosť detí veľa krát plynie z ich minulých životov aj keď oni sami to netušia, tak ako to majú vedieť rodičia ktorých si vybrali, keď rodičia nie sú vnímavý a sú vtiahnutý do vlastných drám. To ako sa zo všetkými skúškami vyrovnáme je každého vlastná cesta, za ktorú je zodpovedný každý sám, lebo si ju vybral. Týka sa to aj detičiek. Všetko má zmysel a všetko je vždy tak, ako má byť. )
Dobre pokračujem vo svojom príbehu ďalej, ale neručím za seba či znovu neodbehnem od svojho príbehu :-).
Vždy ma však niečo zastavilo a ja viem, že to boli moji anjeličkovia, Ježiško, Boh ... . Do kostola som chodiť prestala, ale Ježiška a Boha som milovať neprestala a viem, že ani oni mňa nie :-). Ďakujem zato, že vždy pri mne stáli a stále stoja.
Na strednej škole som bola prvé dva roky introvert. Najradšej som bola sama zahĺbená len v knihách, a tak ma volali bifľoška. Nikomu som nevedela povedať nie a bála som sa, že ak neurobím čo odo mňa chcú, nikto ma nebude mať rád. Potom ma však zobrala do partie skupina skvelých spolužiačok. Z nesmelého dievčaťa urobili trošku ostrieľanejšiu babu J. No a keď sme mali v štvrtom ročníku brigádu nenapadlo nás nič rozumnejšie, len začať vyvolávať duchov. Úplne som zabudla na svoj zážitok z 12 rokov. Otvorila som Pandorinu skrinku ... . Z hlúpej dievčenskej nerozvážnosti som si „otvorila bránu k mŕtvym“. Ani som však o tom netušila... .
Všetko sa to „spustilo“ na vysokej škole. Tam som sa spoznala so študentkou, ktorá bola ľudovou liečiteľkou. Ona si vtedy kupovala časopis Mystery, no a mňa to všetko neskutočne fascinovalo. Samozrejme, že sme preberali duchov, a keďže som už na strednej škole vyvolávala, čoby som to neurobila aj na vysokej. Spomínala som, že som bola a som senzibilná a týmto vyvolávaním na výške som „dielo“ dokončila ... .
Mávala som príšerné sny, nočné mory boli skoro na dennom poriadku a stále som mala pocit, že niekto za mnou stojí, pomaly som až cítila dych na krku ... . Nehovoriac o tom, že sa mi spontánne 2x uvoľnilo astrálne telo. A to sme sa ešte zaoberali s UFO, lebo o tom v tom časopise tiež písali. Mala som strach zaspávať, bez svetla som ani oko nezažmúrila.
Avšak mávala som aj neskutočne krásne sny. Snívalo sa mi veľmi živo ako sa vznášam a letím cez oblohu do vesmíru, a tam som sa ocitla na neskutočne krásnej lúke, kde bolo nespočetne veľa zvierat. Rozprávala som sa s nimi a bolo mi nádherne. Alebo sen, kedy sa nočná obloha dotýkala až zeme po ktorej som kráčala. Na nej boli nádherné žiarivé a úplne jasné hviezdy a bolo ich neskutočne veľa. Vytvárali obrazce delfínov, medveďov a rôznych iných zvierat. Boli tam aj nápisy, ale ráno, keď som sa zobudila ani jeden z nich som si nepamätala. Alebo sen, kedy Zem bola ako po katastrofe. Samé krátery, prach – akoby tretia svetová vojna a ja som sa vôbec nebála. Zobrala som najbližších za ruky a znovu som prekonala zemskú príťažlivosť a bez strachu som „letela“ do nekonečného vesmíru.
Po týchto skúsenostiach som pátrala prečo sa mi také niečo deje. Kvôli nočným morám ma posielali k psychiatrom. Nešla som. Na vysokej škole som sa dostala do veselej partie, a tak napriek všetkým mojim „temným“ stránkam som bola vždy veselá a usmiata. Mala som veľa priateľov a priateliek. Nie však partnera, lebo ma hneď v prvom ročníku na VŠ jeden štvrták znásilnil. Bola som ešte panna. Príšerný zážitok. Viac však ako fyzická bolesť prevládala tá na duši.
Stále som nevedela čo je to sebaláska. Nechápala som prečo, keď ja milujem ľudí a rada dávam smiech, dobrú pohodu, nevracia sa mi to. Všetko som pochopila naozaj až nedávno. Stále ma prenasledovali duchovia, ktorých som cítila a niektorých aj videla. Nikdy som však s nimi nedokázala komunikovať. Tajomno ma však fascinovalo naďalej. Čítala som knihy zaoberajúce sa mágiou, životom po živote a snažila sa v nich nájsť odpovede na svoje otázky. Nenašla som. Chodila som k rôznym liečiteľom a dokonca som bola aj u exorcistu. Mala som však výhodu, lebo som cítila, kto má silu liečiť, kto to „len hrá“ a kto sa snaží „vniknúť do hlavy.“ Tie prvé typy to bolo v poriadku, lebo keď nepomohli aspoň neublížili. Prišla som nato, že liečivá sila je v každom človeku. Avšak nie u každého je „prebudená“. Niekto veľmi potrebuje pomocnú ruku liečiteľa, aby v ňom „naštartoval“ jeho vlastné liečivé procesy. Avšak ak nie je viera v človeku, tak sa aj najlepší liečiteľ môže postaviť trebárs aj na hlavu a nepomôže. Vyzerá to, že len mudrujem J, ale ja som naozaj všetkým prešla. Teraz sa vrátim k tomu exorcistovi. Nezabudnem na jeho priestory, kde „liečil“. Mal tam veľký obraz Ježiša. Tam mi svitlo až neskôr, že je to len hrubo povedané „reklamný ťah“, pretože tak ako Boha, tak aj ostatných máme nosiť v srdci, nie ich vystavovať.. Vždy som sa ho pýtala, kedy budem môcť k nemu prestať chodiť. Vždy vyhýbavo odpovedal, že nato prídem sama. Prišla som, ale neskôr. Vtedy, až keď som si uvedomila, že raz mi je lepšie a po ďalšej návšteve zas horšie. Nemala som pokojnú myseľ a hlavne v nej sídlil strach. Veľmi ťažko sa v takom prípade dá vnímať veci intuitívne. Cítiť som však neprestala, a tak som cítila, že to robí zámerne, len aby som k nemu chodila čo najdlhšie. Bral zato totižto peniaze. A tak raz keď som si dohodla ďalšie stretnutie, ale cítila som sa výborne, viac som naň nešla. Tak mi v podstate pomohol len som musela včas „zobrať nohy na plecia“ :-) a „utiecť“. Keď som písala, že bral zato peniaze, tak to vôbec neodsudzujem. Chápem, že ak sa niekto takejto činnosti venuje zahltí to takmer celý jeho čas, ba i súkromie. Vadilo mi však, že zámerne zhoršoval stav, aby mal stálych „zákazníkov“. Dnes sa však snažím už nikoho neposudzovať aj keď občas je to ťažké, lebo predsa som len človek :-).
Keď sa mi narodila dcérka znovu sa to vracalo. Malá v noci nespávala a ja som bola unavená. Myslím, že som mala aj popôrodnú depresiu. Manžel veľmi chápavý nebol a keď som mu povedala čo ma trápi nebol schopný slova. Potom ma požiadal, aby som mu viac o tom nehovorila, lebo sa ma vraj bojí. Možno si myslel, že som bosorka J. Sny s lietaním na metle a aj bez nej, som mávala na dennom poriadku, takže niečo pravdy na tom asi bude :-).
Pamätám si nato ako som raz dcérku uspávala v obývačke v kočiari a bola som úplne bez života, ako vysatá z energie. Krásne svietilo slniečko a mňa z ničoho nič napadlo poprosiť Boha a Slnko o energiu. Predstavila som si nad sebou akoby tok bieleho žiarivého svetla smerujúceho z oblohy priamo cez vrchol mojej hlavy do mňa. Nesmierne ma pálili dlane a behom chvíle – nepamätám si ako dlho to bolo som úplne ožila. Poďakovala som sa. Vtedy som naozaj netušila ako som to mohla vedieť. Jednoducho som to urobila spontánne, bez toho, žeby mi to niekto poradil. Dnes viem, že toto vnuknutie mi prišlo zhora cez moje vyššie ja a bolo od milujúcich bytostí, ktoré šíria lásku. Neviem či to boli anjeli, jednorožce, mimozemské bytosti, sám Boh . Fakt neviem. Len viem, že ma ľúbia a ja ľúbim ich.
Táto príhoda ma ešte viac priblížila k Bohu, ale ešte stále nie k sebe samej. Stále som brala seba a Boha oddelene, nie ako celok. Avšak ako som už písala do kostola nechodím a náboženstvá beriem len ako nástroje k moci. Väčšina kázni sa niesla v duchu – ak nebudete robiť toto a toto, tak vás Boh potrestá. Namiesto lásky šírili strach. Nedávali slobodu, skôr ju obmedzovali. Prišla som nato, že Boh nás len ľúbi a netrestá. Trestáme sa mi sami – svojím nesprávnym myslením. Peklo neexistuje. Peklo si robíme my ľudia zo života tu na Zemi. Stále píšem o Bohu, ale je naozaj jedno ako ho nazveme. Môže to byť Univerzum, Prapodstata, Alah, Budha ... . Keďže som bola od mala vedená ku kresťanstvu je to pre mňa Boh.
Moje manželstvo nebolo tým pravým orechovým. Manžel ma len ponižoval a pohŕdal mnou. Stále na mne hľadal chyby a porovnával ma s inými. Ja som ho veľmi ľúbila, ale nebola to láska. Len som si myslela, že je. Žiarlila som na neho, bála som sa, že ho stratím. Sebavedomie som mala na bode mrazu. Ako to, že ma nemiluje? Veď ja ho tak veľmi ľúbim. Trápila som sa a po nociach plakávala. Keď som mu povedala, že vo mne zabíja lásku len sa smial. Dnes viem, že ma nemohol milovať, keď ja som nemilovala samú seba. Ako ma mohol obdivovať, keď ja som na sebe videla len nedostatky. Akú lásku som mu mohla dávať, keď som v sebe žiadnu nemala? Áno nemala! Chýbala mi sebaláska! Mala som v sebe len emócie. V čase keď mala dcérka 4 roky som sa dostala ku knihe od Dr. Josepha Murphyho – Zákony myslenia a viery. Postupne som od neho prečítala snáď všetky. Tieto knihy ma len utvrdzovali v tom, čo som si myslela a čo som cítila. Zároveň mi však ukázali cestu k sebe samej. Moje manželstvo sa rozpadlo, keď mala dcérka 5 rokov. Začala som si samú seba vážiť a mať sa rada. Nechcela som zotrvať vo vzťahu, ktorý ma ubíjal. Dala som voľnosť sebe aj manželovi. Verte či neverte želala som mu všetko dobré a aby si našiel partnerku s ktorou bude šťastný. Verím, že bude. Partnerku si našiel hneď po rozvode. Sú spolu už štvrtý rok a ja som sa s ňou zoznámila a dokonca sme si potykali :-). Je to príjemná žena a držím im palce. Možno si myslíte, že sa tu len „hrám“ na dobrú. Avšak vďaka tomu, že môj bývalý manžel našiel pokoj spolu vychádzame naozaj dobre. Máme predsa to najvzácnejšie a najkrajšie čo vzniklo počas nášho manželstva – spoločné dieťatko.
Verila som, že zostanem už len pri týchto knihách. Áno istú dobu som ich čítala dookola. Urobila som si výpisky z pasáží, ktoré ma zaujali... . Po čase som cítila, že chcem spoznávať viac. „Náhody“ ohľadne kníh sa u mňa vyskytovali naozaj často. Milovala som to, lebo vždy mi „priniesli“ tú správnu, aby som napredovala vo svojej ceste ďalej. Napríklad raz keď som práve čítala knihu od Murphyho v autobuse, tak ma tam oslovila úplne neznáma pani a povedala, aby som si prečítala knihu Svet bez hraníc. Hneď na druhý deň som si ju „bežala“ kúpiť. Nádhera. V knižnici som „náhodne“ siahla po knihe o Toltéckej múdrosti. Kamarát mi odporučil knihu Cesta za pravdou. A to je naozaj len zlomok kníh, ktoré som prečítala. Všetky boli pre mňa klenoty. Milovala som a milujem čítať ich, lebo som ich čítala a čítam srdcom a medzi riadky. Zároveň ma však utvrdzovali v tom, že je veľa duchovných kníh a v každej z nich je iná cesta, ale všetky vedú k jednému cieľu LÁSKE takej všeobímajúcej! Učia nás sebaláske, nájdeniu vlastného stredu, aby sme mali pokoj a mier v duši. Učia nás byť v bdelom stave, to znamená prevziať úlohu pozorovateľov nie hercov v drámach života. Prevziať zodpovednosť za seba a svoju cestu a svojím pozitívnym myslením žiť život tu a teraz ! Jednoducho urobiť si raj tu na Zemi ! Byť šťastnými nie preto, že šťastie ovplyvňujú vonkajšie faktory, ale byť šťastnými preto, že SME !
Po všetkých svojich skúsenostiach sa učím mať hlavu v oblakoch a nohami pevne stáť na zemi. Páčila sa mi myšlienka z knihy Cesta za pravdou – „Rozmýšľaj srdcom a cíť rozumom“. Má to hlboký význam. Chcem tak žiť a viem, že budem ! Snažím sa ukotvovať vo svojom strede, šíriť lásku a žiť v prítomnosti. Verte, že to nie je ľahké. Aspoň pre mňa nie. Napriek všetkým mojim vedomostiam ma prekvapia vždy nové prekážky, ktoré musím zdolávať. Ide len o to, aby som to robila bez obáv a strachu s láskou v srdci. Duchovia sa z môjho života vytratili a keď mám občas pocit, že nejaký za mnou stojí, tak mu poviem ahoj, alebo pekne vítam :-). Dávno sa to už však neudialo :-).
Viem, že môj príbeh ani zďaleka nekončí. Avšak verte mi, že nie sme sami. Máme Boha, ktorý je našou súčasťou. Boh nám pomáha, lebo nás miluje. Jeho lásku pocítime ak začneme milovať seba, lebo On je v nás a my sme v Ňom. Strach je len pocit, ktorý sa rozplynie ak do nás vstúpi svetlo. Dovoľme svetlu, aby sa do nás vlialo a mohlo sa prostredníctvom nás šíriť ďalej. Anjelici, svetelné bytosti, jednorožce, mimozemské civilizácie – tí všetci sa snažia o našu záchranu. Verte mi, naozaj nie sme sami. Všetky skúšky zvládneme, len nesmieme o sebe pochybovať. Verme sebe, verme svetlu a verme láske !!!
Na záver by som chcela povedať, že všade, kde sa len pozriem vidím srdcia. Naozaj. Na oblohe sú mraky v tvare srdca, na zemi kamene, v stromoch sú vyformované z konárov, alebo v usadeninách z kávy. Čo to znamená? Len toľko, že láska je tu. Otvorme oči a budeme ju vidieť, otvorme srdcia a budeme ju cítiť, otvorme dušu a budeme ju rozdávať.
Ďakujem, že ste dočítali môj nekonečný príbeh až dokonca, lebo on naozaj ani zďaleka nekončí :-).
Andrea
—————
—————
—————
—————
